Význam voľne žijúcich opeľovačov je vedecky dobre doložený

Väčšina opelení poľnohospodárskych plodín sa často pripisuje včele medonosnej. Vedci v uplynulých desaťročiach nahromadili veľké množstvo poznatkov o úlohe voľne žijúcich opeľovačov, ktoré túto vžitú predstavu vážne spochybňujú.

Na svete žije asi 20 tisíc druhov včiel, len v Európe ich žije 2 tisíc a na Slovensku vyše 600 druhov. Okrem nich však opeľujú aj mnohé iné skupiny hmyzu, ako pestrice, motýle, niektoré chrobáky aj „obyčajné“ osy a muchy, v trópoch opeľujú aj vtáky a netopiere.

Globálne sú to desaťtisíce, možno stotisíce druhov. Obrovskej rozmanitosti opeľovačov zodpovedá rozmanitosť kvetov: farba, veľkosť, orientácia, vôňa a čas kvitnutia rozhodujú, kto bude hlavným opeľovačom. Metaforicky povedané, kvet je „reklama“, ktorá „cieli“ na jednu skupinu opeľovačov. Napríklad horizontálne biele súkvetia lákajú najmä muchy a kutavky, kým zvesené rúrkovité kvety sú navštevované prednostne čmeliakmi.

Niektoré kvety (napr. rajčiaka a čučoriedky) vyžadujú špeciálnu techniku zberu peľu, tzv. sonikáciu. Opeľovač sa pri nej zahryzne do kvetu a zabzučí hrudnými lietacími svalmi, vibrácie uvoľňujú peľ z rúrkovitých tyčiniek. Túto techniku ovládajú napr. čmele, kým včela medonosná nie. Vzťahy medzi kvetmi a ich opeľovačmi sú často veľmi tesné – existujú napr. kvety, ktoré poskytujú olej miesto nektáru a sú opeľované malou skupinkou špecializovaných včiel.

Je pravda, že včela medonosná môže v kultúrnych ekosystémoch tvoriť viac ako polovicu všetkých prítomných opeľovačov, a že navštevuje širšie spektrum kvetov, než akýkoľvek iný druh včely. Lenže schopnosť efektívne zbierať nektár nie je to isté, čo efektívne opeľovať. Prečo nestačí len počítať včely na kvetoch nám vysvetlia jablone.

Opeľovanie kultúrnych plodín

Vedci skúmali v štáte Wisconsin opelenie jabloní v 26 sadoch so zámerne pridanými včelstvami a v 21 sadoch bez pridaných včelstiev. Robotnice včely medonosnej boli zodpovedné za polovicu všetkých interakcií s kvetmi. Ale keď porovnávali výslednú úrodu jabĺk, medzi oboma skupinami sadov nebol rozdiel. Prekvapivo, včela medonosná nič nepridávala k úrode jabĺk.

Naopak, úroda jabĺk pozitívne korešpondovala s druhovou pestrosťou samotárskych včiel [1]. Rovnaké výsledky získali vedci aj v jabloňových sadoch v štáte New York [2]. Druhová rozmanitosť samotárok pozitívne koreluje aj s hmotnosťou a pekným symetrickým tvarom jabĺk – a teda s ich cenou na trhu [3].

Ako si autori vysvetľovali svoje pozorovania? Pravdepodobne je za tým špecifické správanie robotníc. Robotnice sú zamerané na zber nektáru (iba 3% robotníc zbiera peľ) a do kvetov často vstupujú zboku, vďaka čomu sa vyhnú kontaktu s bliznou. Ďalej preferujú veľké zhluky kvetov a horné časti korún, t.j. ich aktivita je v priestore koncentrovaná na najvýdatnejšie zdroje.

Efektívnosť opeľovania znižuje aj to, že peľ prenášajú zvlhčený nektárom, lenže zvlhčený peľ je na oplodnenie nepoužiteľný. Zrejme najdôležitejšia je – ironicky – florokonštantnosť: jednotlivá včela sa pohybuje prednostne v rámci tej istej odrody. Lenže jablone vyžadujú peľ z inej, kompatibilnej odrody a teda ak aj robotnica prenesie peľ na bliznu, opelenie nevedie k tvorbe plodov.

Samotárky naproti tomu navštevujú kvety viac náhodne, ich aktivita je rovnomernejšie rozložená v priestore a celkom ochotne striedajú odrody, čím zabezpečujú cudzoopelenie. Samičky samotárok zbierajú prednostne peľ a prenášajú ho suchý, ich kontakt s bliznou je preto častejší a množstvo preneseného peľu väčšie.

To, čo platí pre jablone, nemusí platiť pre ostatné plodiny. Veľmi ambiciózny výskum zorganizoval Lucas Garibaldi v spolupráci s rozsiahlym medzinárodným tímom: zaradili 41 rôznych plodín a 600 rôznych poľnohospodárskych systémov po celom svete: napríklad grepy z Argentíny, čučoriedky z Kanady, mandle z Kalifornie, kávu z Afriky, mango z Thajska aj čerešne z Nemecka.

Rozsiahlejší výskum opeľovania nikto predtým ani potom nezorganizoval, taxonomické aj geografické pokrytie bolo vynikajúce a závery by mali byť všeobecne platné. Ukázalo sa, že tvorba plodov sa zvyšovala s početnosťou voľne žijúceho hmyzu vo všetkých poľnohospodárskych systémoch, lenže pri včele medonosnej to platilo iba pri 14%. Teda pri (takmer neuveriteľných) 86% polí včela medonosná nemala preukazný vplyv na tvorbu plodov. Výsledky tohto výskumu boli skutočne prevratné. Presvedčivo ukázali význam voľne žijúcich opeľovačov [4].

Nízka efektivita včely medonosnej

Tieto výsledky sú v súlade s metaanalýzou efektivity opeľovačov vedenou Maureen L. Page. Vedci zo 168 štúdií z celého sveta extrahovali informácie o opeľovaní 240 rastlinných druhov a 1564 jednotlivých meraní efektivity opeľovania. Efektivitu opeľovania vyjadrili ako množstvo vytvorených semien v prepočte na jednu návštevu kvetu daným druhom opeľovača.

Zamerajme sa na efektivitu opeľovania kultúrnych plodín, kde autori porovnávali včelu medonosnú s inými druhmi včiel. Včela medonosná je preukazne menej efektívna ako je priemer pre celé spoločenstvo včiel. Včela medonosná je v prípade kultúrnych plodín podpriemerný opeľovač [5].

Popularita včely medonosnej ako opeľovača zrejme pramení z toho, že je možné relatívne ľahko zabezpečiť jej vysokú koncentráciu. Jej nízku efektivitu je možné do istej miery kompenzovať vyššou hustotou, ale aj to má svoje limity. Ďalšia meta-analýza (22 prác) ukázala, že optimálna intenzita je 8-10 návštev na kvet, pri vyššej aj nižšej hodnote množstvo plodov klesá [6]. To opäť dopĺňajú zistenia Maureen Page.

Efektivita opeľovačov vo všeobecnosti stúpa s frekvenciou návštev, t.j. čím častejší návštevník, tým je efektívnejší. Tento vzťah však neplatí v prítomnosti včely medonosnej. Zrejme to súvisí s tým, že ak je včiel medonosných príliš veľa, dokážu potlačiť efektívnejšie druhy včiel a tým zhoršiť kvalitu opelenia.

Na význam včely medonosnej z hľadiska produkcie potravín sa môžeme pozrieť ešte jedným spôsobom: porovnáme, ako sa globálne menila početnosť (registrovaných) včelstiev a rozloha plodín závislých na opeľovaní hmyzom v rokoch 1960-2006. Napr. produkcia obilnín vzrástla zhruba dvojnásobne, tesne sledujúc rast ľudskej populácie. Počet včelstiev vzrástol behom tohto času o 45%. Zároveň produkcia medu na včelstvo neustále rastie a v prepočte na hlavu sa vyrobí stále približne rovnako veľa medu.

To by naznačovalo, že počty včelstiev tlačí nahor dopyt po mede. V rovnakom čase však rozlohy plodín závislých na opeľovačoch vzrástli o vyše 300%. Ak by boli počty včelstiev limitujúce pre poľnohospodársku produkciu, takýto strmý nárast hmyzoopelivých plodín by nebol možný [7]. Medzi vedcami sa postupne vynára konsenzus, že voľne žijúce opeľovače výrazne prispievajú k poľnohospodárskej produkcii.

Ekonomické aspekty biodiverzity

Produktivita a stabilita úrod sú vo svete s rastúcou ľudskou populáciou dôležité parametre. Lucas Garibaldi v tretej metaanalýze (29 prác) [8] ukázal, že výnosy plodín aj návštevnosť voľne žijúcimi opeľovačmi klesá so vzdialenosťou od prírodne zachovalých území nezávisle od prítomnosti včely medonosnej. Zároveň klesá aj stabilita výnosov.

Globálne je dnes poľnohospodárstvo viac závislé na opeľovačoch, než bolo pred 50 rokmi. Zdravotný stav včelstiev sa zhoršuje a môžu nastávať veľké výpadky v ich dostupnosti. Čo by sa stalo, ak by hustota včelstiev poklesla, si môžeme ilustrovať na príklade. Súčasná poľnohospodárska krajina sa vyznačuje vysokým podielom repky, ktorej sezóna kvitnutia sa prekrýva s inými plodinami a teda s nimi „súťaží“ o opeľovače.

Výskum z Nemecka ukázal, že kvitnúca repka v blízkosti jabloňových sadov skutočne odláka asi polovicu včiel medonosných, ale množstvo samotárok sa zase zdvojnásobilo a výsledná úroda bola rovnaká [8]. Mať v zálohe viac druhov opeľovačov je jednoducho racionálne.

V diskusii o opeľovačoch sa často zabúda na to, že ich podpora ide nad rámec opeľovania. Larvy mnohých druhov opeľovačov sa živia inými druhmi hmyzu a držia tak populácie mnohých potenciálnych škodcov na uzde, napr. larvy pestríc aktívne prenasledujú vošky a méry, mnohé druhy múch parazitujú larvy motýľov, kutavky a osy zásobujú potomstvo larvami listožravých chrobákov.

O význame biologickej kontroly existuje omnoho menej poznatkov, ale potenciálne sa jedná o veľmi nedocenenú „ekosystémovú službu“. Voľne žijúce druhy opeľovačov si jednoducho zaslúžia omnoho viac ocenenia, pozornosti aj aktívnej podpory, než aká im bola venovaná doteraz.

Zoznam použitej literatúry je k dispozícii u autora.